ŠAMAN

ŠAMAN je pre mňa cesta návratu k sebe, k svojej prirodzenosti a k vedomiu, že som súčasťou väčšieho celku.

Je to spôsob bytia, v ktorom sa učím vnímať, ako fungujem, čo sa vo mne deje, čomu venujem pozornosť a akým spôsobom prežívam situácie, ktoré ku mne prichádzajú. Učím sa rozlišovať, čo je moje, za čo nesiem zodpovednosť a čo už moje nie je. Učím sa počúvať svoj vnútorný hlas a zároveň rozpoznávať rozdiel medzi tým, čo skutočne vychádza zo mňa, a tým, čo som si počas života osvojila.

Veľa z toho, ako dnes premýšľame, cítime, hovoríme a konáme, vzniklo ako odpoveď na naše skúsenosti. Vytvorili sme si vzorce, ktoré nám v určitom období pomáhali. Časom sa však môžu stať koľajami, po ktorých ideme automaticky, aj keď nás už nevedú tam, kam chceme ísť.

Preto je dôležité najskôr si pripustiť, že niečo môže byť inak.

Všimnúť si svoj vzorec. Pochopiť ho. Uvidieť, čo nám priniesol a čo nám dnes už berie. A dovoliť si vytvoriť novú možnosť.

Je to tréning. Hra so sebou samým.

Život nás niekedy vyhodí z koľají. Príde situácia, ktorá nás rozhodí, a my sa ocitneme na výhybke. Vtedy sa môžeme zastaviť, všimnúť si, kam sme sa odklonili, rozlíšiť, čo sa v nás deje, a výhybku znovu nastaviť tak, aby sme mohli pokračovať v ceste.

Nie späť do minulosti.
Ďalej.
S väčšou stabilitou, vyrovnanosťou a harmóniou.

Práca s pozornosťou je pritom jedným zo základov. Čomu venujem pozornosť, to rastie. Neznamená to prehliadať nepríjemné veci. Znamená to vedome si všímať, kam svoju pozornosť dávam, čo tým posilňujem a čo tým vo svojom živote vytváram.

Postupne sa učím byť pozorovateľom vlastného života. Nie preto, aby som všetko kontrolovala, ale aby som dokázala rozlišovať a slobodne sa rozhodovať.

Dôležitou súčasťou tejto cesty je aj vzťah k prírode.

Príroda nám nemusí nič vysvetľovať. Stačí ju pozorovať. Má svoje rytmy, svoje cykly, svoj čas. Nič sa nesnaží byť niečím iným, než čím je. Strom nerastie preto, aby bol iným stromom. Rieka sa nesnaží byť skalou. Každá súčasť prírody má svoje miesto a zároveň je súčasťou celku.

Aj my sme súčasťou tohto celku.

Keď začneme lepšie rozumieť tomu, ako fungujeme my sami, môžeme prirodzenejšie nachádzať svoje miesto vo vzťahu k druhým ľuďom, k prírode aj k životu ako celku.

A možno práve vtedy začneme objavovať niečo veľmi podstatné:

že nemusíme byť niekým iným, aby sme boli dosť.

Sme dokonalou bytosťou v tom zmysle, že už v sebe máme všetko potrebné na to, aby sme mohli cítiť, vnímať, učiť sa, meniť sa, tvoriť a rásť.

Dokonalosť však pre mňa neznamená bezchybnosť.

Znamená celistvosť.

Prijatie toho, kým som, aj toho, čo sa ešte učím. Schopnosť pozrieť sa na seba bez odsudzovania, prevziať zodpovednosť tam, kde je moja, a s otvoreným srdcom odovzdať to, čo už nemusím niesť.

Môžem poďakovať tomu, čo bolo. Môžem poďakovať sebe. Môžeme poďakovať jeden druhému.

Ďakujem ti. Ďakujem si. Ďakujem nám.

A tak môžeme privítať nové. Nie preto, že odmietame to staré, ale preto, že sme ho prijali, pochopili a môžeme ho odovzdať.

Tak sa postupne mení aj náš pohľad na seba. To, akým spôsobom sa na seba pozeráme, ovplyvňuje naše premýšľanie, naše slová, rozhodnutia a konanie. A tým vytvárame spôsob, akým žijeme.

Z toho vyrastá sebahodnota, sebaláska, samostatnosť a autentický prejav. Nie ako naučené predstavy o tom, akí by sme mali byť. Ale ako prirodzený prejav človeka, ktorý sa začína poznávať, počúvať a žiť v súlade so sebou.

A keď sa učíme žiť v súlade so sebou, učíme sa zároveň vnímať, že nie sme oddelení od celku. Naše rozhodnutia, slová a činy majú vplyv.

Preto nejde iba o to, aby bolo dobre mne. Ide o to, aby som svojím životom, svojou prácou a svojím konaním prispievala k životu okolo seba.

ŠAMAN je pre mňa cesta, na ktorej sa učíme rozumieť tomu, ako fungujeme, rozvíjať svoje rozlišovacie schopnosti, načúvať vnútornému hlasu, pretvárať staré vzorce do prirodzenosti a svoje vnútorné poznanie prenášať do života cez telo, rozhodnutia a konanie.

Je to cesta k stabilite, vyrovnanosti, harmónii a celistvosti.

Keď som odišla do Kolumbie, mala som svoj príjem a svoju predstavu, ako budem fungovať. Vedela som, za kým idem a prečo tam idem.

Časom sa však môj život začal meniť. A práve tam som začala veľmi silno vnímať jednu vec: ako sa správam, keď príde situácia, ktorú som si naplánovať nedokázala?

Začala som si všímať svoje staré vzorce. Spôsoby, ktorými som premýšľala, reagovala, bála sa, kontrolovala a rozhodovala.

A pochopila som, že keď svoj vzorec uvidím, môžem ho identifikovať. Keď ho dokážem identifikovať, môžem s ním pracovať. A keď s ním pracujem, môžem ho pretvoriť.

Som tvorca.

Toto bola pre mňa jedna z najväčších skúseností Kolumbie. Začala som dôverovať životu. A tá dôvera mala veľmi konkrétnu podobu.

Raz som potrebovala peniaze na autobus. Išla som a na zemi som našla kôpku mincí. Inokedy boli mince na sedačke v autobuse. Zdvihla som ich, poďakovala a išla ďalej.

Pre mňa to bola pripomienka:

Život sa o mňa stará.

Začala som sa pozerať na svoj život úplne inak. Ráno som začala cvičiť. Každý deň som sa učila španielčinu. Začala som sa venovať sebe.

Raz som sa na seba pozrela a skoro som sa zľakla. A vzápätí som sa začala smiať. Povedala som si: „Tak toto je teda obraz, s ktorým som sem prišla.“

A začala som sa o seba starať. Začala som meniť svoje každodenné návyky. Začala som vnášať do života všetko, čo som už dávno vedela.

Veľa vecí sa pritom dialo aj okolo mňa. Rozpadla sa hudobná skupina. Prišli chvíle, keď boli myšlienky veľmi silné. Boli chvíle strachu, neistoty a veľkého vnútorného tlaku.

A práve tam som si začala hovoriť:

Som dieťa šťasteny. Život sa o mňa stará.

Táto veta pre mňa začala znamenať dôveru. Dôveru v seba. Dôveru v život. Dôveru v to, že aj keď dnes vidím iba jeden krok, život môže priniesť ďalší.

A začali prichádzať ľudia. Začala som sa venovať ľuďom so závislosťami. Začali sme variť pre ľudí bez domova. Vznikali stretnutia, pri ktorých sme spolu jedli, rozprávali sa, smiali a vytvárali spoločenstvo.

A ja som sledovala, ako sa mení môj vlastný život. Začala som chápať, že zmena často začína úplne jednoducho:

Uvidím, čo robím.
Rozlíšim, čo je moje.
Rozhodnem sa.
Urobím nový krok.

A tým sa starý vzorec začne pretvárať.

Práve o tomto je pre mňa Návrat k sebe. O praktizovaní vedomého žitia. O schopnosti uvidieť svoje presvedčenia, vzorce a automatické reakcie. O dôvere v seba. O dôvere v život. O tom, že svoju pozornosť môžem obrátiť tam, kam chcem ísť. A že ako tvorca svojho života môžem svoje staré spôsoby pretvárať.